Anna Jančová je učiteľkou anglického a ruského jazyka na Gymnáziu v Považskej Bystrici. Minulý rok jej vyšla knižná prvotina Pomaličky, tento rok sa ocitla v prvej desiatke finalistov v ocenení Učiteľ Slovenska. Neustále sa vzdeláva, aby aj svojim žiakom dokázala poskytnúť nielen vzdelanie, ale aj dobrý základ do života.
Rozhovor s Annou patrí do série „Príbehy Považskobystričanov“ o rodákoch, ktorých spája láska k mestu.
Anna študovala za čias socializmu, a nakoľko chcela študovať jazyky, jedinou možnosťou v tej dobe bolo štúdium pedagogiky. „V praxi som neskôr zistila, že je to pre mňa ideálne. Učiteľstvo je veľmi tvorivé, plné energie, zahŕňa stretávanie sa s ľuďmi. Napriek tomu, že sa školstvo môže dať zviazané, je v ňom veľký podiel slobody. To mi vyhovuje,“ hovorí.
Tvrdí, že žiaci sa jej stali priateľmi. „Zistila som, že mi dôverujú. Nie je to len o vyučovaní, ale aj výchove, vytváraní kontextu. Aby decká vedeli, kde patria a že sa majú zaujímať nielen o seba, ale aj o život navôkol,“ pokračuje pedagogička.
Od Anninych pedagogických začiatkov ubehlo už niekoľko rokov, zmenila sa aj doba a svet zasiahli viaceré okolnosti. Ako to vníma Anna? „Kedysi to bolo o príkaze – otvorte si učebnicu a vypracujte si nasledovné cvičenia. Dnes sa snažím byť v rámci hodiny človek v úzadí, aby mali hlavné slovo žiaci. Občas vyzerám ako lenivý učiteľ. Tak sa ja veľa dozviem a oni sa paradoxne veľa naučia práve tým, že sami uvažujú, rozprávajú, tvoria,“ vysvetľuje zmenu v prístupe.
„Veľká zmena prišla s internetom a cestovaním. Žiaci sa oveľa viac dostali do sveta virtuálne aj reálne.“
Kam sa ale rokmi podľa Anny posunuli žiaci? „Veľká zmena prišla s internetom a cestovaním. Žiaci sa oveľa viac dostali do sveta virtuálne aj reálne. Začali vnímať, ako to funguje inde. Vzťah je dnes menej autoritatívny, je skôr partnerskejší a bez toho to asi nejde. Ich záujmy sú rôznorodejšie, občas im už ani nerozumiem, čo robia a čo ich baví. Chýba spoločný kultúrny základ. Dnes už nemôžem povedať – decká, videli ste tento film? Už neexistujú skupiny metalistov, depešákov…Svet je rozbitejší a ťažšie sa hľadajú styčné body.“
Anna vysvetľuje, že dnes je oveľa náročnejšie pritiahnuť pozornosť študentov: „Jednu tému musím spracovať tak, aby zaujala všetkých. Dnešné decká sú rozmaznané internetom, už ich nezaujmete len tabuľou a kriedou. Dostanete ich však na príbehy a ľudskosť,“ udáva príklad. Dnešní študenti sú náročnejšie publikum. Podľa Anny potrebujú neustálu saturáciu endorfínu, chcú dostávať zážitky.
„Umiestnenie sa v súťaži Učiteľ Slovenska vnímam ako misiu, šíriť myšlienky, ktoré mám už overené alebo na nich chcem pracovať.“
Anna bola tento rok v prvej desiatke finalistov Učiteľ Slovenska. Ako ocenenie vníma? „Bolo to pre mňa akési vyvrcholenie. Ide o ocenenie na základe nominácií, takže si veľmi vážim, že si niekto dal tú námahu a zanechala som na ňom dojem. Beriem to však aj ako zodpovednosť. Stala som sa známou v učiteľských kruhoch. Vnímam to ako misiu, šíriť myšlienky, ktoré mám už overené alebo na nich chcem pracovať,“ hovorí.
Aké je ďalšie smerovanie a rozvoj Anninej práce? „Okrem toho, že učím deti jazyk, vychovávam z nich aj ľudí, ktorí by si mali uvedomovať, že žijú v kotexte spoločnosti, komunity. Mali by si byť vedomí dôležitosti vzťahov a že budú také, aké si ich sami vybudujú. To ma momentálne zaujíma viac ako odborná stránka jazyka,“ objasňuje.
Anna by chcela študentom uľahčiť život: „Nám mnohé veci nikto nepovedal. Možno ani vám, tiež sme na to v čase vášho štúdia ešte len prichádzali. Môže im to pomôcť prekonať mnohé veci, ktorí sa zdajú neprekonateľné.“
„Severské krajiny pochopili, že dobré školstvo znamená prosperujúcu krajinu. Nie je to len nejaký slogan ako u nás.“
Anna precestovala viaceré krajiny a má skúsenosti z mnohých školských systémov. Videla pozitívne príklady toho, ako to môže fungovať. Ktorý model je pre ňu vzorový a dokázal by aj naše školstvo posunúť dopredu? „Severské krajiny – Dánsko, Švédsko, Fínsko. Je to o veľkej demokracii v škole. Nerobia to len naoko. Pochopili, že dobré školstvo znamená prosperujúcu krajinu. Nie je to len nejaký slogan ako u nás. Znamená to aj veľký príliv peňazí do školstva a koncepčnosť od najnižších úrovní. V týchto krajinách je veľká podpora učiteľov, metodická aj finančná.“
Podľa pedagogičky by metodická pomoc učiteľom pomohla jednoducho a rýchlo zlepšiť úroveň školstva u nás. „Mnohí učitelia sú naozaj uzavretí v tom, čo im dala fakulta. Sú ale okresy – napríklad Nitra, kde pracujú koncepčne na podpore učiteľov či práci s mládežou. Nerobia to intuitívne, ale pracujú s odborníkmi a majú jasnú víziu a cieľ. To je dôležité,“ vysvetľuje.
„Pozerajme sa okolo seba, pýtajme sa skúsenejších, netvárme sa, že musíme objaviť Ameriku. Raďme sa, sieťujme sa. “
Čo by naopak pomohlo deťom?
„U nás sa dobrá škola žiaľ stále posudzuje na základe toho, že šéf dal vymeniť okná, podlahy a kúpil pekné lavice, ktoré paradoxne ani nemusia vyhovovať tomu, čo školstvo dnes chce. Pozerajme sa však okolo seba, pýtajme sa skúsenejších, netvárme sa, že musíme objaviť Ameriku. Raďme sa, sieťujme sa. Škola by nemala byť otvorená len od 8:00 do 13:00. Mala by byť centrum pre danú štvrť aj poobede. Je to priestor, ktorý môže žiť nielen deťmi, ale aj dospelými,“ opisuje svoju víziu.
Anna si vie predstaviť zapojenie rodičov do školského systému: „Vytvoríme zo školy komunitu, rodičia tu môžu robiť svoje voľnočasové aktivity, prípadne tráviť čas s deťmi. Samozrejme, s minimom byrokracie, chceme sa snažiť rodičov na to navnadiť, nie ich odradiť.“
Pedagogička vyučuje jazyky a tak dokáže porovnať, ako sa ich znalosť z roka na rok mení. Motivujú prichádzajúce príležitosti pre štúdium či prácu v zahraničí študentov k štúdiu?
„Študenti si až tak príležitosti v zahraničí neuvedomujú. Internet však robí veľkú službu. Myslím si, že väčšina našich gymnazistov hovorí plynule po anglicky. Pri čítaní s porozumením však úroveň upadá. Kedysi to bola v rámci maturít najjednoduchšia disciplína, dnes to začína byť problémom.“
„Vytvorme zo školy komunitu, rodičia tu môžu robiť svoje voľnočasové aktivity, prípadne tráviť čas s deťmi.“
Podľa Anny je dôležitý silný podporný program už od škôlok. „Deti naozaj nemôžu za to, ako na ne útočí internet. Je pohodlnejšie a jednoduchšie niečo pozerať a pritom multitaskovať ako sústredene čítať. Dá sa s tým však pracovať tak, aby to bavilo deti, rodičov aj učiteľov. Všetky zložky ale musia spolupracovať,“ dodáva.
Anna je v neustálom kontakte s ľuďmi. Aká je jej predstava ideálneho oddychu? „V tichu a samote, so psom. Žiaľ, ak si to chcem naozaj užiť, musím ísť autom, keďže bývam na sídlisku Rozkvet a už sa tam necítim úplne bezpečne – kvôli diviakom. (smiech) Ale v okolí Považskej je predsa veľa krásnych miest.
S Annou sa pri Slnečných hodinách zhovárali Maroš Chudovský a Veronika Šeliga Pilátová.
Foto: Veronika