Minulý týždeň som sa trochu odmlčal. Tento príspevok bude naopak o niečo dlhší, pretože sa s vami chcem úprimne podeliť o to, na čo sa mnohí pýtate aj počas spoločných rozhovorov v uliciach nášho mesta. Koniec koncov, ide o záver jednej dôležitej etapy môjho života.
Hoci moje rozhodnutie vrátiť sa po rokoch v štátnej službe na ministerstve zahraničných vecí späť do rodného mesta padlo už dávno, v uplynulých dňoch bolo potrebné v Bruseli niektoré veci formálne uzavrieť. Definitívne dobaliť a presťahovať všetky veci, odovzdať vyglančený byt majiteľke, vyriešiť asi milión administratívnych úkonov a rozlúčiť sa so super tímom Stáleho zastúpenia, ako aj s parťákmi z ďalších členských krajín. Poviem vám, tých pár posledných belgických dní bolo teda poriadne hektických. Fyzicky a do istej miery aj emočne.
Ospravedlňujem sa preto tým, ktorým som zatiaľ nestihol odpovedať na správy, napravím to čo najskôr.
Každopádne, otázku, prečo som vymenil naštartovanú kariéru za život v Považskej, ste mi položili viacerí a je úplne pochopiteľná. Resp. mnohí sa tomu čudujete…
Áno, práca v diplomacii bola mojim snom, odkedy si pamätám. Je to mimoriadne zaujímavé a dynamické povolanie. O to viac v týchto časoch. Stretávate množstvo inšpiratívnych ľudí z celého sveta, prvotriednych diplomatov, ktorí vás nútia vydať zo seba na každom stretnutí maximum. Ste súčasťou rokovaní na najvyššej politickej úrovni. Častokrát ako zástupca veľvyslanca v Politickom a bezpečnostnom výbore sedíte za jedným stolom s ministrami tretích krajín, či s predstaviteľmi medzinárodných organizácií. Sedíte, nie ako Maroš, ale ako osoba zastupujúca záujmy Slovenska. A to som vždy vnímal nielen ako zodpovednosť a poslanie, ale aj extra motiváciu neustále sa zlepšovať.
Naviac, mal som vždy česť pracovať v tímoch vedených skvelými šéfmi. Keď mal človek oči a uši otvorené, každý deň sa bolo čo učiť. Odborne, ale tiež ľudsky. To najdôležitejšie, čo si odnášam, nechávam zámerne na záver. Svojich kolegov. Z prvých pozdravov neznámych ľudí na chodbe ministerstva, sú dnes v mnohých prípadoch priateľstvá do konca života podkuté stovkami situácií, drobností, kedy ste si navzájom pomohli, podržali sa, či motivovali, keď niečo nevyšlo podľa predstáv.
Je to ako v športe. Ani najlepší strelec ešte neznamená zisk trofeje – ste len tak silný, akými ľuďmi sa obklopíte, aký silný tím pracuje spolu s vami. Som im všetkým nesmierne vďačný!
Čo je to, ak nie splnený sen chalana z Považskej?
ALE…
Posledné roky ma naučili veľa nielen profesne, ale aj o sebe samom. A byť úprimný najmä sám voči sebe je častokrát to najťažšie. To, že vám cesta v kupé ubieha rýchlo a príjemne, neznamená nič, ak vlak nestojí vo vašej stanici. Kariéra diplomata je v podstate akýsi životný štýl. Kufre máte stále zbalené nielen vy, ale celá rodina. Na otázku, kde je váš domov, odpovedáte v závislosti od toho, na ktorom veľvyslanectve vo svete vás práve ministerstvo potrebuje.
Ak viete, že svoj život chcete prežiť trošku inak, a predovšetkým inde, potom neprestúpiť na iný vlak je vlastne obavou zo zmeny, z toho, čo môže prísť, obavou vystúpiť z vlastnej komfortnej zóny. Ja som vždy vedel, že môj domov je tu, v Považskej. Aj počas posledných štyroch rokov v zahraničí som sem cestoval tak často, ako to len šlo. Podobne ako drvivá väčšina z vás, chcem žiť tam, kde mám rodinu, najbližších priateľov, v meste, ktoré ma formovalo a pomohlo vyrásť v toho, kým som.
Žiť ale neznamená prežívať. Aj počas našich rozhovorov často počujem, že v posledných rokoch „Považská stráca dych“, alebo dokonca, že tu „skapal pes“. Nebudeme si klamať, možnosti vyžitia po práci či škole nezodpovedajú potenciálu nášho mesta. Čas akoby zastal aj pri riešeniach v mnohých ďalších oblastiach. Tí, čo ma poznajú bližšie, vedia, že na veci prirodzene pozerám cez optiku toho, ako sa dajú zlepšiť, zefektívniť, posunúť dopredu. Vedia, že pred „nedá sa“, vždy uprednostňujem „prečo nie?“, alebo “ako to vieme urobiť?“, či “čo pre to môžeme urobiť?“.
O výzve uchádzať sa o post primátora som tak so svojimi priateľmi, známymi a ľuďmi, ktorí cítia, že Považská potrebuje novú energiu, hovoril už dlhší čas.
Diplomacia je o hľadaní riešení tam, kde je zdanlivo cesta zarúbaná, spájaní strán zdanlivo na opačných stranách barikády, a to je to, čo podľa nich a mnohých z vás Považská potrebuje. Spolu s tímom budeme aj v ďalších mesiacoch makať na tom, aby sme nášmu mestu a predovšetkým vám, jeho občanom, priniesli taký jeden malý pekný nový začiatok, o akom hovorí citát Jara Filipa.
Teším sa na vás v najbližších dňoch v uliciach pri spoločných rozhovoroch o živote v meste.